Ja . . .

Známa pieseň zaznie z mobilu... nechutný budík, 5:15 vstávaj... ok, ešte 9 minút.... vonka je ešte šero, na parapete sa chúli vrabec, zima síce pominula no rána sú ešte chladné.

V mysli sa mi ako krátky film preženie milión trocha iných rán, vstávali sme 5:50, chvíľu sme si poležali, málokedy sme vyskočili z postele na prvý krát. Miloval som pocit, keď ráno po zobudení sme sa pritúlili a deň sa začal s úsmevom.

Budík zvoní znova, ach jo... je mojim prvym slovom, trocha prispatý vstanem a pozriem sa na voľnú druhú stranu postele. Leží tam len macík, special boyfriend, ten je skutočne vytrvalý a zostáva. Pomaly sa oblečiem, pozriem sa na tričko čo si mi nechal na kresle, stále je tam, nehýbem ním, ono akoby to bola len sekunda čo si ho tam zložil a šiel si len do kúpeľne... ďalšia spomienka vyčarí úsmev na tvári, kráčajúc do kúpeľne sa mi vybavuje ako rád som ťa s detinskou zlomyselnosťou z lásky stále trocha posotil, ked si si umýval zúbky. Vkročím do kúpeľne... je tam tma, zažnem svetlo a v zrkadle vidím seba, okolo prázdno... len uterák na vešiaku..... Hľadím si do očí, áno mal si ich rád, pozeral si sa na mňa vždy rád..., teraz však na mojom ramene žiadna ruka nespočinie. Umyjem sa s tajným želaním aby ma voda prebrala z tohto sna samoty...

Neskôr, keď som úplne pripravený do práce vyjdem na balkón, nikdy sme tam síce nefajcili tak zavcasu, len vtedy, ked si usúdil, že to má byť naposledy... V oknách je ešte tma, vtáčiky však neodvratne ohlasujú ráno a slnečný deň. Snažím sa, no neteší ma to skutočne, sadnem na lavičku, kde sme sedávali viac. Hriali sme sa keď nám bola zima a prikrývali sa zababušený v jednej deke. Krásne... usmejem sa tým smerom a pozriem na Kamzík. Náš Kamzík kam si ma vzal po chorobe, ked som konečne vstal z postele. Stále ťa tak vidím, ako nado mnou stojíš, hľadíš na mňa a napriek tomu, že sa cítim fakt mizerne, spotený v posteli, otapený liekami a unavený horúčkou, aj tak na mňa hľadíš ako by si hľadeľ priamo na anjela. Tvoje hnedé očká, tak nežné... starostlivé, ruky ktoré ma kŕmili a nosili jedlo priamo do postele... ako si mi vravel, že sa na mňa pozeráš rád a že ma miluješ a nech som rýchlo zdravý...

Po cigaretke sa vrátim do izby, sadnem si do kresla a len tak sedím, zvonka začína prenikať zvuk ranostajov, filter v akvárku tíško bzučí a ja akoby som čakal kedy prídeš, nech môžme vyraziť do práce.

Vo výťahu sa zámerne opieram o miesto kde si naposledy stál, pohľad mi padne na gombík stop, ktorým som párkrát chcel zažartovať ... :) noooo aaano, ako si ma objal a kým sme nedošli až dole tak sme boli v objatí. V tak pevnom ktoré sa tak ľahko neláme...