O zaľúbenom faunovi...
Pred dávnymi rokmi žil raz jeden faun, bol iný ako ostatní, nepotreboval húštinu lesa, nepotreboval tmavú jaskyňu pod vŕbou, túžil len po jednom. Túžil byť len so svojim anjelom s ktorým sa toľko preháňal po zakvitnutých lúkach. Ostatní fauni ho nechápali a víli ho považovali za namysleného. On však ľubil anjela, aj keď na rozdiel od neho on nemal krídla. Veľa sa smiali a hrali sa, keď však anjel vzlietol, faun ostal často smutný. prespával však radšej stále na otvorenej lúke aby anjel mohol kedykoľvek priletieť. Anjel ho miloval tiež, no nechápal, prečo oddychujúc na svojom obláčiku cíti pri srdiečku faunov bôl. Netušil, že faun ho vidí lietať rád, nikdy by mu nesiahol na krídelká. Trápilo ho skôr prečo nedokáže vzlietnuť aj on sám. Veľa sa o to pokúšal, začal skákať z krtincov, kameňov a jedného krásneho rána skočil z útesu, bol presvedčený, že vzlietne... Odvtedy každá kvetinka každej lúky pri závane vetra pripomínajúcom vánok anjelskych krídel skloní hlávku na počesť tohto fauna. Pretože si živo pamätajú iskru faunových očí, keď zacítil vánok. Možno bol faun trocha hlúpy, no keby bol iný už by to nebol on...
O vetre
Vietor možno pôsobí chladne, no aj on má srdce, nenosí ho síce zo sebou, vždy ho mal schované vysoko v horách až oň raz neprišiel. Kým to tak bolo nikdy nepáchal zlo. Jedného dňa sa však priveľmi zahľadeľ do húfu rybičiek v oceáne, odvtedy ich sledoval každý deň. Zapáčila sa mu hlavne jedna rybička, ktorá mala rozstrapkanú ľavú plutvičku. Veľmi sa skamarátili, celé dni sa preháňali oceánom, až sa vietor zaľúbiľ. Rybička jeho city opätovala, vietor jej nosil zakaždým plnú náruč kvetín a ona v nich doslova plávala. Jedného dňa si však vietor zmyslel, že jej venuje svoje srdce. Priletel s ním a hodil ho do vody, padajúce srdce však žiaľ rybičku ranilo, veď ona nesmrteľnosť nemala. Vietor ostal zúfalý stratil niekoho koho doteraz nikdy nemal. Navyše stratil aj svoje srdce, ktoré sa stalo pomníkom lásky k rybke. Vyhŕkli mu slzy a rýchlo, až prirýchlo sa vybral k nebu. Ako tak stúpal naberal na sile a stal sa tornádom. Tak je tomu dodnes, stále keď letí ponad oceán a uvidí stvorenie pripomínajúce mu jeho lásku, rovnako stúpa k nebesám...
Pred dávnymi rokmi žil raz jeden faun, bol iný ako ostatní, nepotreboval húštinu lesa, nepotreboval tmavú jaskyňu pod vŕbou, túžil len po jednom. Túžil byť len so svojim anjelom s ktorým sa toľko preháňal po zakvitnutých lúkach. Ostatní fauni ho nechápali a víli ho považovali za namysleného. On však ľubil anjela, aj keď na rozdiel od neho on nemal krídla. Veľa sa smiali a hrali sa, keď však anjel vzlietol, faun ostal často smutný. prespával však radšej stále na otvorenej lúke aby anjel mohol kedykoľvek priletieť. Anjel ho miloval tiež, no nechápal, prečo oddychujúc na svojom obláčiku cíti pri srdiečku faunov bôl. Netušil, že faun ho vidí lietať rád, nikdy by mu nesiahol na krídelká. Trápilo ho skôr prečo nedokáže vzlietnuť aj on sám. Veľa sa o to pokúšal, začal skákať z krtincov, kameňov a jedného krásneho rána skočil z útesu, bol presvedčený, že vzlietne... Odvtedy každá kvetinka každej lúky pri závane vetra pripomínajúcom vánok anjelskych krídel skloní hlávku na počesť tohto fauna. Pretože si živo pamätajú iskru faunových očí, keď zacítil vánok. Možno bol faun trocha hlúpy, no keby bol iný už by to nebol on...
O vetre
Vietor možno pôsobí chladne, no aj on má srdce, nenosí ho síce zo sebou, vždy ho mal schované vysoko v horách až oň raz neprišiel. Kým to tak bolo nikdy nepáchal zlo. Jedného dňa sa však priveľmi zahľadeľ do húfu rybičiek v oceáne, odvtedy ich sledoval každý deň. Zapáčila sa mu hlavne jedna rybička, ktorá mala rozstrapkanú ľavú plutvičku. Veľmi sa skamarátili, celé dni sa preháňali oceánom, až sa vietor zaľúbiľ. Rybička jeho city opätovala, vietor jej nosil zakaždým plnú náruč kvetín a ona v nich doslova plávala. Jedného dňa si však vietor zmyslel, že jej venuje svoje srdce. Priletel s ním a hodil ho do vody, padajúce srdce však žiaľ rybičku ranilo, veď ona nesmrteľnosť nemala. Vietor ostal zúfalý stratil niekoho koho doteraz nikdy nemal. Navyše stratil aj svoje srdce, ktoré sa stalo pomníkom lásky k rybke. Vyhŕkli mu slzy a rýchlo, až prirýchlo sa vybral k nebu. Ako tak stúpal naberal na sile a stal sa tornádom. Tak je tomu dodnes, stále keď letí ponad oceán a uvidí stvorenie pripomínajúce mu jeho lásku, rovnako stúpa k nebesám...
Komentáre