Malý faun už nad priepasťou, stojí, ruku držiac samote,
modrý pohľad dvíha k nebu, tápajúc po istote.
Zletel anjel...tlkot srdca,do priepastných výšok letí,
padá na zem smrť nachádza, tú však nechce pre hrsť kvetín.
Skamenelé slzy vôkol, útle telo dobité,
túži síce po objatí, ruky má však skrehnuté...
Ďalší úsvit mrazom ranným sem tam oči otvorí,
neudrží pri vedomí kto už dýchať nemusí,
ďaleko je jeho anjel, neprikryje krídlami...
pri spomienke na ten pohľad slzu zavše vyroní,
krištáľová slza z neba padá tiež do rokliny,
ukazuje cestu priamu k tomu srdcu bez viny...
Ruka v ruke, anjel s láskou vykročia raz
z večnej noci mrazivej...
zabudnú tak
na samotu tej rokliny skalnatej...
Chladná luna lúčom jasným hľadi tvár,
odhaľuje ligot slzy... stekajúcu k srdcu rán.
Niet nikoho kto by ju strel dlaňami,
niet nikoho kto by ranu zacelil...
Komentáre